Futbal v Martine ste hrali nielen v jeho najslávnejšej, ale aj v najúspešnejšej ére. Ako si na tieto časy spomínate?
– Bola to nádhera, hoci vtedy sme si možno ani neuvedomovali, čo práve prežívame. To človek často docení až oveľa neskôr. Hrali sme v druhej celoštátnej lige a martinské mužstvo patrilo pár rokov k jej lepšiemu priemeru. Dokonca v úvodnej sezóne ročníka 1971/72 sme boli po jeseni aj na prvom mieste, no jar už nebola taká dobrá a skončili sme napokon ako nováčik na siedmej priečke. No aj tak to bol veľký úspech. Štadión bol permanentne naplnený, osemtisícové návštevy boli úplne bežné. Stalo sa však aj to, že sa do posledného miesta vypredal. Napríklad, keď sme doma privítali Banskú Bystricu, tak na stredoslovenské derby prišlo viac ako trinásťtisíc divákov. Ľudia z celého Turca však radi chodili aj na Bohemians, Jablonec, Příbram, Plzeň, Lokomotívu Košice či Inter a veľkým ťahákom bola v neskoršom období aj Sparta. Vždy to bol sviatok a veľká udalosť.
Pred plným hľadiskom sa asi nedá ani zle hrať...
– Nie vždy sme vyhrali, veď to sa ani pri takej tvrdej konkurencii nedalo, ale vždy každý odviedol maximum. Plné hľadisko motivovalo, nemohli sme si dovoliť vypustiť súboj, niečo si zľahčiť. Veď to by sme sa fanúšikom nemohli pozrieť do očí. O každom jednom zápase sa dlho debatovalo, rozoberali sa rôzne situácie, nikto sa nechcel ocitnúť na pranieri.
Ako vám dávali fanúšikovia najavo svoju nespokojnosť?
– Najlepším barometrom spokojnosti či nespokojnosti bola návštevnosť. Keď prišlo na futbal len tritisíc ľudí, vedeli sme, že je zle a treba niečo zmeniť. To bola vtedy slabá návšteva, v dnešných časoch by sa ňou kluby pýšili.
Kto mal najväčšiu zásluhu na tom, že sa Martinu vtedy tak darilo?
– Tých faktorov bolo asi viac, ale to, že sa futbal u nás tak zdvihol, je predovšetkým zásluha trénera Štefana Jačianského. Dodnes naňho radi spomíname, dokonca na konci roka Jožko Huťka, veľká legenda martinského futbalu, organizuje na jeho počesť aj memoriál.
V čom bola jeho veľkosť?
– Bol odborne podkutý, mal cit pre výber hráčov, takmer každému vedel nájsť optimálny post. Navyše jeho silnou zbraňou bola stratégia a taktika. Na každého súpera vedel niečo vymyslieť. Aj preto sa do Martina nechodilo vyhrávať. A čo bolo najdôležitejšie, ro-zumel nám. Presne vedel, čo na koho platí. Ak bolo treba, bol veľmi prísny, no viac nám ukazoval prívetivejšiu tvár. My sme s ním veľa zažili. Zaujímal sa o nás aj mimo futbalu, v súkromí nám veľa pomáhal.
Aký futbal ste hrali?
– Dnes by sa povedalo, že sme vychádzali z pozornej defenzívy so snahou o rýchle brejky. Ale pozor, nebol to ten klasický prešovský betón, aj smerom dopredu sme vedeli udrieť.
Tréner je dôležitý, ale bez dobrej futbalovej partie by ste asi veľa nedokázali.
– Iste, futbal je kolektívny šport a ak tím nie je naladený na rovnakú vlnu, tak nefunguje. Základom je partia, ktorá drží spolu nielen v dobrých, ale i v zlých časoch. A my sme takú mali. Výhodou bolo, že sme si boli vekovo blízki, väčšina z nás pochádzala z Martina, ku ktorému sme mali vzťah. Avšak aj chalani z iných regiónov k nám väčšinou zapadli, dokázali nájsť s nami spoločnú reč.
A vy ste túto úspešnú loď viedli ako kapitán.
– Dodnes si to veľmi vážim, bola to pre mňa veľká česť.
Hrali ste v obrane, na zodpovednom stopérskom poste, ktorý si vyžaduje aj veľa skúseností. Kto vám ich odovzdával?
– Napríklad aj reprezentant Vladimír Hagara, ktorý so slávnym trnavským Spartakom získal päť titulov majstra Československa. Od neho som sa naozaj veľa naučil. Mal prehľad v hre, vedel správne vyhodnotiť aj kritické situácie, nepanikáril. Obdivoval som jeho rozhľad, ale aj tvrdosť. A s ňou sa mi spája aj jedna, dnes už úsmevná spomienka.
Pochváľte sa.
– Hrali sme na Kladne a obrovské starosti mi robil útočník Kára, ktorý pôsobil aj v Sparte. Celý polčas ma štípal, kopal, opľúval, nevedel som si s ním dať rady. Vlado si to všimol a zobral si ho na paškál. Ukázal mu svoju tvrdosť a nekompromisnosť. Za pár minút sa z vlka stal bojazlivý baránok a dal už pokoj.
V šesťdesiatych, resp. sedemdesiatych, rokoch hrali za Martin viacerí vynikajúci futbalisti. Na koho si spomínate?
– Tých bolo viac, ale trebárs aj na Dolfiho Scherera, úspešného strelca nášho reprezentačného výberu, ktorý v Chile v roku 1962 získal striebornú medailu. Bol to vychýrený strelec, mal neuveriteľný čuch na góly. Jeden príklad za všetko. Hrali sme s Jabloncom, bolo 0:0 a brankár Vošta naťahoval čas. Dolfi bol k nemu chrbtom, zdalo sa, že si ho nevšíma. Gólman si trošku ďalej odkopol loptu od nohy, stratil na sekundu nad ňou kontrolu, a to sa mu vypomstilo. Scherer sťaby lev čakal na takéto zaváhanie, bleskovo z nenápadnej pozície vyštartoval, zobral mu loptu a pohodlne skóroval do prázdnej brány. Chudák Vošta sa z toho dlho nevedel spamätať.
To sú naozaj úsmevné príbehy, ale vieme, že ste v Martine spolu so svojím mužstvom zažili aj jednu veľmi smutnú udalosť, ktorá skončila tragédiou. Čo sa to vtedy v zápase s Hradcom Králové v sezóne 1971/72 stalo?
– Dodnes mám z toho nepríjemné zimomriavky. Do súboja o loptu sa so súperovým o-brancom a jeho brankárom Václavom Opltom dostal náš Fero Hruška Všetci sa nepríjemne zrazili a gólman ostal ležať na zemi. Spočiatku som si myslel, že naťahuje čas, ale keď som ho videl zakrvaveného ležať na zemi, tak mi nebolo všetko jedno. Žiaľ, Václav aj napriek rýchlej pomoci v martinskej nemocnici na následky vážnych zranení zomrel. My sme sa to dozvedeli na ceste pri jednom z našich ďalších výjazdov, bola to zdrvujúca správa. Do konca zápasu chýbali tri minúty. Mal iba 25 rokov, bol otcom dvoch detí. Na to nikdy nezabudnem.
Poďme k príjemnejším veciam. V Martine ste hrali aj s Dušanom Galisom, ale skúsenosti ste v defenzíve odovzdávali aj Jánovi Kociánovi.
– Peter, lebo Galisa nikto Dušan vtedy nevolal, k nám prišiel z Dolného Kubína. Vtedy mohol mať, neviem to už presne, zo 20 rokov. Hneď na seba pútal pozornosť. A nielen na ihrisku, aj baby naňho leteli. Niekedy ho lopta neposlúchala, aj tréner Jačiansky mu raz ostro dohováral, aby sa prebral. No strelecký inštinkt mal v sebe. Vedel dať gól. Nielen zblízka, ale siete trhal aj z veľkej diaľky. Pôsobenie v Martine mu veľmi pomohlo a otvorilo dvere do veľkého futbalu.
A čo Kocian?
– Skromný a pracovitý chlapec. Dal si poradiť a teší ma, že som mu mojimi skúsenosťami aspoň trochu pomohol.
Obaja sa neskôr stali reprezentantmi a aj reprezentačnými trénermi.
– A nielen oni, ale v Martine nás trénoval aj Jožko Jankech, ktorému som robil hrajúceho asistenta. S reprezentáciou, resp. výberom Slovenska, mal skúsenosti aj už spomínaný Štefan Jačiansky a s českým výberom zas Štefan Čambal (nedávno bol zaradený do Siene slávy slovenského futbalu, pozn. red.) , mimochodom účastník strieborného výberu ČSR v roku 1934 v Taliansku. To len svedčí o tom, že Martin mal kedysi v rámci Československa slušné meno.
Po slávnych rokoch ale dosť upadlo. Ako to vnímate?
– Kritické to bolo v deväťdesiatych rokoch. Vizitka tohto obdobia je zdevastovaný štadión, ale aj najmä to, že klub hrával v II, či III. lige pod hlavičkou Rimavskej Soboty B. To som niesol veľmi ťažko. Ešteže vznikol Fomat, ktorý začal úplne od nuly. Za pomerne krátky čas vychoval veľa talentovaných hráčov a dotiahol to z II. triedy až do druhej ligy. V nej sa síce neudrží, akurát nás chytila vážna reorganizácia súťaží, no napriek finančným ťažkostiam hrá sympaticky. Škoda, že sa mu nepodarilo udržať viacero opôr, jar bude o to ťažšia.
Kto vás zaujal?
– Bez debaty Rado Ďanovský, toho som si hneď všimol aj napriek tomu, že je nižšieho vzrastu. Tiež má čuch na góly, vie si v súperovej šestnástke nájsť miesto na zakončenie. Avšak veľmi sa mi páčil aj Peťo Ďungel, dvorný Ďanovského nahrávač. Je mimoriadne rýchly, priebojný, robil hru na krajoch. Obaja teraz z Martina odišli a nebude ich jednoduché nahradiť. Pozor, zabudnúť nemôžem na kapitána Aďa Romančíka, ktorý hrá na rovnakom poste ako ja kedysi. Veľmi sa mi páči, akú robotu odvádza, držím mu palce.
