Martin na Facebooku Turčianske Teplice na Facebooku

Marián Pecko: Je dôležité hovoriť o vojne práve dnes, pamäť sa nám už zahmlieva

Najmrazivejšie na príbehoch Svetlany Alexijevič je, že to nie je literatúra, ale reálny život.

Marián Pecko.(Zdroj: Braňo Konečný)

Vojna nemá ženskú tvár. Toto suché konštatovanie je zároveň názvom poslednej novinky z repertoáru martinského SKD. Inscenácia vznikla podľa knihy bieloruskej autorky Svetlany Alexijevič, pre divadlo ju adaptovala Iveta Horváthová. Autentické, necenzurované výpovede žien, ktoré bojovali v druhej svetovej vojne, ukazujú vojnu optikou, akou sa na ňu doposiaľ nikto nedíval. Optikou žien, ktorých zvyčajným poslaním býva život dávať, nie ho ničiť.

O inscenácii sme sa porozprávali s jej režisérom Mariánom Peckom.

Pamätáte sa na svoj prvý kontakt s literatúrou nositeľky Nobelovej ceny, s knihami Svetlany Alexijevič?

  • Predtým, ako ma oslovilo Slovenské komorné divadlo Martin, som tvorbu Svetlany Alexijevič nepoznal. Pôvodne ma martinské divadlo oslovilo na spoluprácu s takým textom, ktorý by bol vhodný pre obsadenie všetkých herečiek zo súboru. Šlo o akési vyváženie k inscenácii Gogoľových Hráčov, v ktorej hrá mužská časť súboru. Najprv mi teda ponúkli inscenovať Lorcovu drámu Dom Bernardy Alby. Tento autor mi je veľmi blízky, robil som ho už v Nitre, Prešove a Hradci Králové, mám ho veľmi rád. Ponuka od Martinčanov ma potešila, ale nechcel som opakovane robiť Dom Bernardy Alby. Požiadal som o možnosť zmeniť titul, pretože skvelé martinské herečky si nezaslúžia, aby som s nimi robil len akýsi „remake“. Umelecké vedenie to akceptovalo. Dostal som otázku, či poznám knihu Svetlany Alexijevič Vojna nemá ženskú tvár. Nepoznal som. Vyžiadal som si pár dní, kým si knihu zoženiem a prečítam, potom sa vyjadrím. Akceptovali to a vzhľadom na to, o čom kniha je, mi čítanie trvalo trochu dlhšie. Potom som do Martina zavolal: ak je to vaša ponuka, ja sa o to pokúsim a veľmi rád. V tej chvíli som vedel, že je to veľmi dôležitá literatúra a že sa chcem pokúsiť preniesť ju na divadelnú scénu.

Kniha, doslova každá veta v nej, je plná bolesti. Nevystrašilo vás to – preniesť takú intímnu emotívnu záležitosť ako je bolesť – na javisko?

  • Na základe skúseností a doterajšej práce viem, že na všetko sa dá nájsť nejaký kľúč. Netvrdím, že sme našli ten správny, ale našli sme ten svoj. Neviem, ako sa to podarilo, ale celý čas som veril, že sa to dá. Nech je príbeh tej knihy akokoľvek trpký, jednotlivé situácie, výpovede a epizódy sú obrazové a inšpiratívne, teda uchopiteľné a materializovateľné.

Keď ste knihu prečítali, vedeli ste si ju predstaviť v divadle?

  • Vnútorne som si bol absolútne istý, že aj keby sme to celé mali vystavať len ako scénické čítanie, aj tak to musíme urobiť.

Ani na okamih ste nekoketovali s nápadom „hrať“ vojnový príbeh, plný uniforiem, strieľania, bojov, hrdinstva?

  • Od začiatku som bol presvedčený, že sa nebudeme hrať na vojnu. Spomeniem svoj zážitok z Noci divadiel, kde ma zasiahla výpoveď jednej slečny, ktorá s partiou nadšencov robí rekonštrukcie príbehov z vojny. Hovorila o tom, ako majú všetko dôsledne zrekonštruované, no nepripínajú si medaily, lebo sa to jednoducho z etických dôvodov voči tým ženám nepatrí. A my podobne – nechceme tvrdiť, že sú to naše príbehy, že sme to prežili. Preto nemáme na sebe uniformy, preto sa celý čas predstavujeme civilnými menami a celý čas to scudzujeme, chceme dať tomu formu dokumentárnosti. Nechceli sme sa hrať na vojačky v uniformách, ale vnútorne sa čo najviac priblížiť k tomu, čo prežili.

Aké posolstvo ste chceli inscenáciou Vojna nemá ženskú tvár tlmočiť predovšetkým?

  • Veľmi nerád poskytujem návod pre potenciálnych divákov, ako majú porozumieť predstaveniu. Keď sa rozprávam s hercami, s ktorými pracujem, potrebujem veľmi jasne formulovať líniu, ale bránim sa zhrnúť to, čo vzniká toľko mesiacov do jednej vety. Je jasné, prečo som túto inscenáciu robil. Má to dva dôležité aspekty. Knižka je dôležitá tým, o čom hovorí, teda o skúsenostiach z vojny a druhý podstatný aspekt, ako o tom hovorí – optikou ženského rodu, optikou ženskej skúsenosti. Optikou skúseností, ako hrôzy vojny ešte nikdy doteraz neboli rozpovedané. Oba tie aspekty sú rovnako dôležité a vážne.

Prečo je dôležité hovoriť o vojnových skúsenostiach práve dnes?

  • Momentálne žijeme v období, kedy sa na celom svete doba akosi vymyká z kĺbov. Všade jednoznačne napreduje a mocnie extrémizmus, agresia, nenávisť. Čím viac sme časovo vzdialení od konca druhej svetovej vojny, čím menej je medzi nami pamätníkov a ľudí, ktorí majú skúsenosť s vojnou, tým viac je akoby vzdialená aj bolesť. Pamäť sa zahmlieva, treba pripomínať všetko, čo vojna s ľuďmi spravila. Musíme si pripomínať, že všetko to, čo sa považuje za históriu, dejepis, za akési učebné osnovy, že sú to všetko udalosti, ktoré istí ľudia prežili. Ich životy sú rovnako dôležité ako tie naše. Keď odstránime papier, na ktorom sú tie „dejiny“ zapísané, keď tie písmenká medzi nimi a nami zmiznú, potom každé telo rovnako bolí. Ich aj naše. Žiaľ, táto téma je dnes veľmi aktuálna. Pred 10 – 15 rokmi mi ani nenapadlo, čím sa ja budem posledných 4 – 5 rokov zaoberať. Extrémizmus nám tu sedí v parlamente, na úrade... áno, život to prináša. Moja generácia bola odchovaná na vojnových filmoch, vojnových príbehoch, boli to síce akési povinné jazdy, ale dozvedeli sme sa veľa. No nikdy sme nevideli a nepoznali ženský pohľad na vojnu, takouto optikou sa nikto na vojnové udalosti nepozeral.

Čo bolo pre vás v knihe Svetlany Alexijevič najsilnejšie?

  • Asi ten fakt, že to, čo Svetlana Alexijevič napísala, je život, nie literatúra. Robili sme v divadle veľa autorov, môžeme sa donekonečna rozprávať o Hamletovi a nachádzať v 400-ročnom príbehu nové významy, dokonca sa môžeme navždy rozhádať – kvôli fiktívnej postave, kvôli človeku, ktorý nikdy nežil. Tieto príbehy, ktoré inscenujeme podľa Alexijevičovej knihy, to sú reálne životy, reálne skúsenosti, reálna bolesť... a to je to najmrazivejšie.

Neobávate sa, že to divákov udusí traumou zážitku, že sa budú báť chodiť na takýto bolestný obraz ľudstva?

  • Myslím si, že umenie, a divadlo zvlášť, je práve na takýto prístup ako stvorené. Iba cez umenie sa divák môže takýchto vážnych vecí bez ujmy dotýkať. A cez ne sa učiť. Máme obrovskú príležitosť učiť sa bezbolestne, nie v reále. V divadle môžeme mať emocionálny aj vizuálny zážitok, ale domov sa vrátime nepoškodení – na rozdiel od žien, ktoré vojnu zažili. Kde sa dá lepšie a intenzívnejšie učiť ako v divadle, v umení? Aj v tomto zmysle má divadlo nezastupiteľnú úlohu. Je predsa obrovský rozdiel, či niekto niekoho zmláti na ulici alebo v divadle. Umenie je vynikajúci priestor na to, aby sme si veci o živote uvedomili, učili sa, premýšľali o nich, ale späť do každodenného života sa vrátime nepoškodení. Možno zasiahnutí či dotknutí presne tak, ako mňa poznamenala kniha Svetlany Alexijevič. Dala mi niečo, o čom som predtým nevedel. Neskutočne ma obdarovala a zároveň som vďačný, že som skúsenosť vojny nemusel prežiť a pritom o nej viem.

Vlani na festivale Dotyky a spojenia odznela z úst režiséra Patrika Lančariča veta, že divadlo niekedy musí stáť na barikádach. Je toto inscenácia, ktorou sa SKD na tie pomyselné barikády stavia?

  • Bol som tu, keď to kolega Lančarič povedal a zároveň som videl jeho úžasnú inscenáciu Vtedy v Bratislave, s ktorou ten výrok súvisel. Inscenácia sa mi mimoriadne páčila, priniesla dôležitú tému, ale výrok o barikádach by som takto neformuloval. Zvlášť keď si predstavím, čo sa na barikádach deje. Myslím si, že pokiaľ je divadlo financované z verejných peňazí, je jeho povinnosťou – bez ohľadu na obsadenosť stoličiek – tvoriť aj veci, ktoré nie sú zaujímavé pre každého. Divadlo nás musí učiť, čo je dôležité, musí byť o krok vpred a otvárať nám oči, aby sme boli empatickí, aby sme vedeli pomenovať a vidieť veci, ktoré sa dejú a aby sme boli za ne aj spoluzodpovední. Martinské divadlo to vedelo vždy, odkedy ho poznám. V rámci tej spomínanej metafory teda vždy stálo na barikáde a aj súčasná dramaturgia potvrdzuje túto kontinuitu. Je to divadlo, ktoré si uvedomuje, že s divákmi treba komunikovať a nie sme tu na to, aby sme vyrábali mainstream.

Na začiatku skúšobného obdobia ste povedali, že je pre vás priam darom pracovať opäť s martinským súborom. Myslíte si to aj po tomto náročnom tvorivom procese?

  • Naozaj ma ponuka z Martina úprimne potešila, lebo to je divadlo, ktoré so mnou ide celý divadelný život. Ako Žilinčan som na ňom odchovaný, dokonca môže aj za moju profesionálnu orientáciu. Ako hosťujúci režisér som tu prvý raz pracoval pred dvadsiatimi dvomi rokmi. Aj teraz cítim obrovskú zodpovednosť a možno trochu aj trému. Práca so súborom bola aj teraz výborná, opäť som tu stretol talentovaných a slušných ľudí a čo je podstatné – cítil som veľkú podporu a dôveru. Vedel som, že hovorím k ľuďom, ktorých táto práca baví a zaujíma.

Po premiére je inscenácia už samostatným dieťaťom, ktoré si žije vlastný život. S akým želaním ste ju vypustili do sveta?

  • Želám si, aby ju všetci zúčastnení brali za svoju, aby ich to bavilo, aby si kostým z tejto hry herečky aj herci radi obliekali. Potešilo by ma, keby to bolo ich predstavenie, aby mu verili. Potom presvedčia aj publikum a inscenácia bude mať svoju výpovednú hodnotu. A samozrejme, želám si, aby inscenácia mala divákov, lebo ak diváci neprídu, my neexistujeme.

(Inscenáciu Vojna nemá ženskú tvár môžete v SKD Martin najbližšie vidieť 1. apríla. o 18.30 h, 19. apríla o 18.30 h)

Marián Pecko (1958) je režisér, umelecký šéf a iniciátor mnohých prerodov Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici. Vlani oslávil tridsať rokov svojho pôsobenia v tomto divadle. V súčasnosti má na svojom konte viac ako sto bábkových i činoherných inscenácií pre deti aj dospelých v krajinách V4. Je držiteľom mnohých významných domácich i medzinárodných ocenení. Jeho tvorbu charakterizuje vizuálna aj výrazová expresivita, nekonvenčné témy a mnohovrstevné príbehy. Inscenácia Vojna nemá ženskú tvár je jeho treťou réžiou pre SKD Martin (Bláznove zápisky, 1994 a Drak sa vracia 1996). Martinčania môžu inscenácie v jeho réžii pravidelne vidieť na festivale Dotyky a spojenia.


  1. Lipovecké jazierka lákajú plavcov, no ľudia tam vraj nemajú čo hľadať 1 666
  2. Národný poklad Slovenska rozkradli, chýba v ňom zlato 974
  3. Malú potrebu sa pri Chate na Borišove vykonávať neoplatí 524
  4. Strateného muža už vypátrali 338
  5. Akciovú spoločnosť mesto podporiť nemôže. Ani keď ide o hokej 322
  6. Turčanom more a jachting chutí, sú najlepší 282
  7. Trochu hudby i drámy na Bambusky 235
  8. Dobrá správa, žiaci Fomatu sú prvoligoví 232
  9. Keď je „búda“ plná, to sú pre divadlo vynikajúce časy 160
  10. Mesto uprednostňuje dohodu, no ťahá za kratší koniec 141

Najčítanejšie správy

Turiec

Lipovecké jazierka lákajú plavcov, no ľudia tam vraj nemajú čo hľadať

Vodné plochy pri Lipovci by mnohí aktivisti radi videli ako rekreačnú oblasť. Od firmy, ktorá tam ťaží štrk požadujú, aby upravovala brehy pre lepší prístup ľudí. Spoločnosť tvrdí, že by ich to ale stálo peniaze navyše a ľudia pri jazierkach, kde sa pracuje, nemajú čo hľadať.

Národný poklad Slovenska rozkradli, chýba v ňom zlato

​​​​​​​Matica slovenská sa rozhodla urobiť inventúru roky zapečatenej bezpečnostnej skrinky Národného pokladu. Prišla na mnoho nezrovnalostí. Národ vraj prišiel o 870-tisíc eur.

Malú potrebu sa pri Chate na Borišove vykonávať neoplatí

Každému turistovi je asi jasné, že vysoko v horách sa funkčná toaleta hľadá veľmi ťažko. Znečisťovať močením múry chát ale nie je správne. Problém s nevychovanými turistami sa borišovský chatár rozhodol riešiť humorne.

Strateného muža už vypátrali

Polícia už vypátrala Ľubomíra Repáňa. Našli ho v Martine.

Akciovú spoločnosť mesto podporiť nemôže. Ani keď ide o hokej

Na rokovaní mestského zastupiteľstva v Martina padol návrh, aby mesto po skončení nútenej správy dofinancovalo šport a športové kluby. Poslanci ho neschválili.

Blízke regióny

Nezvestnú Zdenku stále nenašli

Viac ako sto profesionálov a dobrovoľníkov opäť prehľadávalo rieku, brehy, ale aj okolie dediny.

Otvoria prvé kúpalisko na Kysuciach!

Kysučania sa dočkali prvého kúpaliska. Otvoria ho už o pár dní.

Na svet prišli ďalší malinkí Oravci

Nech sa im v živote darí, nech sú rodičom na radosť a svetu na osoh.

Vyše osemsto domácností zostane bez elektriky

Približne 850 odberateľov v obci Ochodnica zostane tento piatok na nejaký čas bez elektriny.

Neznámu látku v rieke Orave likvidovali hasiči

Hustá biela pena vytekala do rieky z bývalého areálu SEZ-ky. Polícia aj inšpekcia životného prostredia zisťujú, kto ju vypustil. Podnik hovorí, že z jeho areálu do rieky nevedie žiadne potrubie.

Všetky správy

Vyšla nová vlastnícka štruktúra Váhostavu, zverejnila ju aj Penta či Brhel

V protischránkovom registri majú Brhel, Fiľo, Haščák či Široký zapísané prvé firmy.

Poznáme najlepšie motory roka 2017

Najvyššie ocenenie pripadlo už druhýkrát motoru z Ferrari, získal v ankete dokopy už sedem cien.

Tréner mladých Talianov: Hapala by mali za tie reči potrestať

Taliansky tréner reagoval na slová Pavla Hapala.

Z Národného pokladu Matice slovenskej zmizla časť zlata

Kontrola Národného pokladu Matice slovenskej ukázala aj poškodenie umeleckých diel.

Ukrajinu zasiahol masívny hackerský útok, v Černobyle musia merať manuálne

Zasiahnuté sú letiská, pošta, ale aj vládne inštitúcie. Problémy hlásia aj západné firmy.

Kam vyraziť